„Táto, dnes už, moderná Červená Armáda už nie je tá firma, ktorá bola v 70. a 80. rokoch najväčšou v Anglicku a mala povestné bitky s ICF (Inter City Firm), čiže bitky s fanúšikmi WHU, ktoré boli zdokumentované aj vo filme Hooligans.“ Citácia oficiálnej stránky The Red Army.
The Red Army má veľmi zaujímavú históriu a tak si poďme o nej čo-to prezradiť. The Red Army bola najviac notorická v rokoch 1974-75, pretože United boli odsunutí z vrcholu a jednu sezónu hral dokonca v 2. lige a tým spôsobil chaos u The Red Army pretože štadióny neboli také veľké, aby sa tam vmestili všetci.
Najslávnejším členom "The Red Army" bol Tony O´Neill, ktorý "šéfoval" firme od roku 1970 až po rok 2001, kedy dostal zákaz viesť túto činnosť. Odvtedy Tony vydal dve knihy o firme: Červený armádny generál (2004) a Muži v Čiernom (2006). Názov "Men In Black" pochádza z toho, že príslušníci The Red Army chodia na zápasy celý v čiernom, hlavne v jednom zápase na Upton Parku, kedy si príslušníci ICF dali na seba kukly.(zápas 6. kola FA Cupu)
"Keď The Red Army navštívi Vaše mesto, vždy sa o tom dozviete. Oni nikdy nechodia v malých skupinkách, ale vždy sú ich stovky a niekedy až tisíce. Zabrániť ich príchodu sa nedá, pretože sú to neoblomní fanúšikovia svojho tímu a navštevujú každý zápas, či sa vám to páči alebo nie. Neodradí ich vietor, dážď, sneh a myslím si, že by sa nezastavili ani pred tornádom (smiech). Pozitívom takýchto návštev je pre mesto to, že na tom aspoň zarobí lebo nikto tu nemôže vydržať bez toho aby si niečo nekúpil" povedal na adresu The Red Army riaditeľ policajného okrsku v západnom Londýne.
Na oficiálnej stránke sa píše: "Červená armáda nie je len zoskupenie obyčajných fanúšikov. Je to zoskupenie oddaných priaznivcov klubu zo všetkým čo k tomu patrí a niektorí by boli ochotní obetovať aj samých seba, len aby to pomohlo klubu."
Tony O’Neill
Tony O’Neill bol 30 rokov jednou z najznámejších tvárí najväčšej chuligánskej bandy v Anglicku. Uznávaná postava a legenda, vodca chuligánov Manchesteru United. Prvý, kto napísal o chuligánstve Manchesteru United z pohľadu ich chuligánov. O’Neill jazdil na výjazdy s Reds Devils od svojej puberty.
V šestnástich rokoch sa vďaka svojej odvahe v pouličných bitkách a sile osobnosti stáva šéfom Red Army, ktorú potom ďalších 30 rokov vedie. Bol natoľko známy chuligán, že ho pozval minister športu Denis Howell k diskusií akým spôsobom bojovať s nezvládnuteľným problémom chuligánstva na Britských ostrovoch.
Tony O’Neill viedol svoje násilné výlety zo svojho Bojového vozu (The War Wagon) – prestavaného minibusu – k veľkým bojom so svojimi najväčšími súpermi, ako boli hools Liverpoolu, Manchesteru City, Leedsu United, Cardiff City či Londýna.
Niečo z jeho knihy "Red Army General"….
Tony vyrastal v nepokojnej 150-tisícovej štvrti Manchestru a jeho dom sa nachádzal akurát v mieste najväčších bitiek medzi pouličnými chuligánmi. Toto malo za následok, že videl bitku každý deň. Spočiatku chodieval na zápasy oboch Manchesterských klubov ale po tom, ako dostali fans Manchestru City bitku od fans WHU na vlastnom štadióne sa zameral čisto na United. Začal sa učiť box od otca jedného jeho priateľa, ktorý boxoval profesionálne, ale sám tvrdil, že toto boxovanie mu v živote nič neprinieslo okrem štýlu zovretia päste pretože v bitkách fans je to úplne inak ako v bitkách v ringu kde sa ide systémom 1 v 1.
Ďalej opisuje zápas proti Wolverhamptonu v auguste 1971. Na zápas sa dostal stopom a vyčkával na príchod prvého "expressu", ktorý mal prísť presne o 12:30. Keď išiel aj so svojou skupinkou (cca 70 ľudí) cez pole zbadali ako sa proti nim rúti zhruba 40 fans Wolves. Boli síce v početnej prevahe, ale boli to všetko mladíci, ktorí toho ešte nemali moc za sebou. Tony vyrazil ako prvý a celá skupina ho nasledovala. Po chvíli sa dali na útek a Tonyho skupinka vyhrala. Následne sa dostavili na stanicu, kde sa na nich vyrútila ďalšia horda. Keď už to vyzeralo, že prehrajú vystúpila The Red Army z prvého vlaku a asi 600 horlivých bitkárov ničilo všetko, čo videli a mali na dosah. Tento zápas bol pre Tonyho nezvyčajný. Ani raz sa nespomenulo to, že sa ide zabrať tribúna domácich (vtedy to bolo zvykom). Nie že by sa The Red Army nechcelo, ale všetci vedeli, že Wolves si nedá zobrať ani len meter ulice bez boja a tak to brali ako samozrejmosť. Nakoniec sa im to aj podarilo.
V tomto čase sa začali formovať "endy" na každých štadiónoch, kde sa formovali najväčší bitkári. Bol to Kop v Liverpoole, Shed v Chelsea, North Bank v Arsenale, Holte End vo Ville a tak ďalej. Samozrejme vznikol aj Stretford End na Old Trafforde, ktorý Tony začal pravidelne navštetovať. Zo začiatku sa vyskytovali aj bitky medzi fans United na Stredford End. Bolo to zapríčinené tým, že na tribúne sa nachádzali bitkári z rôznych, proti sebe stojacich gangov. Toto však netrvalo dlho pretože všetkých začali spájať bitky proti súperom a zážitky.
V skorých sedemdesiatych rokoch mnohí žurnalisti písali, že chuligánstvo na zápasoch sa blíži pomaly ku koncu, pretože všetci aktéri stárnu, a každý sa radšej bude venovať rodine, ako sa biť. Avšak niektorí aj upozorňovali na to, že to nemusí byť koniec ak sa mladá generácia dá do stôp svojich predchodcov. Tony ním jednoznačne bol. Nikto to od neho nežiadal ale on proste žil pre takýto spôsob života. Doslovne ho to bavilo a fascinovalo. V sezóne 1972-1973 bol Tony na každom zápase na Old Trafforde. V tej istej sezóne United uštedrili úder Liverpoolu, keď zaútočili stredom ihriska a zápas sa musel na 10 minút prerušiť.
George Lyons: " Nikdy som nepoužil zbraň, ale Scousers ich používali vždy, rovnako ako v 60. rokoch. Keď boli štvaný dolu Scotty Road, zobrali vám peniaze, kabát, dokonca aj vaše topánky.Jeff Lewis bol jedným z hlavných ľudí. Vzhliadali sme k Jeffovi. Dostali sme v Liverpoole trochu výprask a United nehral veľmi dobre. Scousers vždy prišli do Scoreboard End, takže chlapi si povedali, v poriadku, pôjdeme tentoraz do nich. Dostali sme sa spolu, asi šesťdesiat z nás, za Scoreboard. Jeff Lewis povedal „Čakajte do za päť tri.“ A potom sme plnou parou išli do nich. Bola to strana na ľavo od Scoreboard Paddock. Valili sme to do nich a oni boli na smrť unavený – nemohli nikde kvôli plotu ísť. Potom krížom cez ihrisko prišiel Stretford End, niekoľko stoviek, a Scousers sa museli rozpŕchnuť. Zápas na desať minút prerušili. Toho dňa sme im dali riadnu lekciu. Bolo to dobré.
Za najagresívnejšie skupiny sa považovali fans Leedsu a Evertonu. V knihe je opísaný aj jeden zážitok, proti fans Leedsu kedy išiel Tony aj s jeho bratrancom a pár fanúšikmi United cez park v hmle. Po chvíli uvideli ako sa na nich rúti obrovská skupina fans Leedsu. Všetci sa rozutekali ale Tony a jeho bratranec ostali. Tony po chvíli boja tiež utiekol a bratranca stihol len tak-tak vytiahnuť. Tento zápas bol vcelku kľudný a tak ho nejdem ani opisovať.
Doslovný preklad z knihy: "V tú sezónu som sa snažil ísť na každý zápas a pamätám sa, že som vynechal len jeden, vonku s Coventry, pretože som si v piatok v škole zlomil nohu. Dali mi sadru, ale žiadne barle. Snažil som sa trvať na tom, že pôjdem s metlou pod ramenom, ale mama zúrila a ja som bol uzemnený."
Ďalej rozpráva o tom, ako pracovník s mládežou Andy Davies kúpil dodávku, aby brával mladých chuligánov niekde do prírody, aby ich priviedol na iné myšlienky. Opak bol však pravdou. Andy ich začal brávať na zápasy. Neviem si predstaviť rozmery tej dodávky, ale v knihe je písané, že sa ich tam vošlo aj 20 čiže sa to môže rátať aj ako mikrobus. Po mnohých výjazdoch si ľudia všímali túto dodávku čoraz častejšie a pomenovali ju "The War Wagon". Prečo dostala takýto názov si viete asi všetci domyslieť. Neskôr dostal Tony túto dodávku do svojho vlastníctva a preslávil ju tak isto, ako preslávil svoje meno.
Toto by bolo asi všetko, čo sa dá k tejto téme povedať. Teraz je The Red Army dosť v ústraní takže je ťažké zistiť niečo zo súčasnosti.