Jeho schopnosť nestratiť ani na chvíľu koncentráciu je to, čo trochu chýba Rio Ferdinandovi.
Možno sa už nebudeme pýtať, kto bude hrať v stopérskej dvojici s Riom, ale kto bude hrať stopéra s Nemanja Vidičom.
„Má tu správnu mentalitu, skutočne spoľahlivý obranca,“„Pozoroval som ho na tréningu, celý čas dotieral na Louisa Sahu, potom mu jednoducho zobral loptu a šiel. Akokeby hovoril, toto je moja práca, to je mojou úlohou“. „Ja som na neho od postrannej čiary kričal: S kľudom! Nieže sa zraníte!“ „A on mi zakričal: OK boss, OK boss!“ „Ale jemu je to jedno, on len proste miluje bránenie.“ hovorí Alex Ferguson.
Vidič sa narodil v mestečku Uzice, ktoré ma menej obyvateľov, než je kapacita Old Trafford, v západnej časti Srbska. Jeho otec, Dragoljub, pracoval v továrni na výrobu medi a jeho mama, Zora, bola bankovou úradníčkou. Ich synovia milovali futbal a Nemanjove schopnosti a potenciál si všimli v CZ Belegrad, keď mal 14 rokov.
O štyri roky neskôr ho poslali na celosezónne hostovanie do Spartak Subotica. Po návrate sa stal hviezdou CZ Belegrad. Bol základným kameňom a kapitánom a doviedol mužstvo k „double“ v roku 2004. Bolo to však pre neho ťažké obdobie, pretože nehral iba za seba, ale aj za svojho najlepšieho priateľa, Vladimira Dimitrijeviča, ktorý vo veku 20 rokov zomrel priamo na ihrisku na infarkt.
„Nič nás nemohlo rozdeliť. Mali sme rovnaké sny, chceli sme to s CZ Belegrad dotiahnuť ďaleko, ale bohužiaľ Vlada tu už so mnou nie je. Keď hrám, myslím na neho a urobím všetko, aby som zachoval jeho spomienku.“
Vidič to s futbalom začal myslieť vážnejšie, a tak sa po prestupe do Spartak Moskva vyvaroval tradičným zábavkám vo voľnom čase, ako to robili iný cudzinci v Rusku. Vymetanie nočných barov mal rád asi ako nakupovanie v dámskom krajčírstve. Jeho schopnosť prispôsobiť sa mu veľmi pomohla v jeho prvých mesiacoch v Manchestri.
„Začiatky boli pre mňa veľmi ťažké. Keď som prišiel, bol som 40 dní bez tréningu, pretože ruská liga sa už skončila. Problémom boli aj zranenia. Boli to pre mňa naozaj ťažké časy, naučil som sa veľa.“
Cíti, že je Fergusonovi veľa dlžný za to, že mu pomáhal počas týchto dní. „Každý deň si na každého z nás našiel minútku, aby sa nás opýtal, či je všetko v poriadku, čo rodina, porozprával sa s nami, či nepotrebujeme nejakú pomoc. Jeho rady mi veľmi pomohli.“ „Mal so mnou veľkú trpezlivosť, keď sa mi nedarilo. Stále mi hovoril: Nebuď nahnevaný, klídek, všetko bude OK.“ „Bol mi ako otec a ja mu to chcem splatiť.“
Najprv ale musí zabudnúť na katastrofálne Majstrovstvá sveta. Zrážka na tréningu so spoluhráčom Mateja Kežmanom znamenala pre neho koniec MS ešte skôr než vôbec začali.
„V tom momente keď som sa zranil, keď som spadol na trávnik a kričal, hlavou mi preletelo veľa vecí. Mal som pocit, že mi odpadla noha. Aj napriek tomu som si istý, že ešte budem mať šancu byť súčasťou MS. Posilnilo ma to a dalo novú nádej.“
„Ako som už spomenul, po príchode do Manchestru som prežíval ťažké chvíle. Chýbala mi tréningová záťaž. Hráči sa ma každý deň pýtali, či mi môžu nejako pomôcť, ale pre mňa bolo nesmierne ťažké komunikovať s nimi.“ „Býval som v hoteli a snažil sa aklimatizovať, zvyknúť si na iný štýl futbalu a na inú kultúru. Všetko to na mňa spadlo naraz. A navyše ma dosť vystrašilo, že sa fanúšikovia stále pýtali: Kto je ten hráč?“ „Bol som neznámy a ľudia chceli vidieť či som hodný 7 miliónov libier. Bol som vystrašený, stále som bol pod reflektormi. Ešte som mal aj nejaké nedoliečené zranenia a tak boli prvé mesiace veľmi ťažké.“
„Teraz už bývam vo vlastnom dome a moja angličtina sa stále zdokonaľuje, takže sa necítim izolovaný. Už sa môžem stretávať s ostatnými hráčmi a to všetko mi pomáha na ihrisku. Začínam hrať lepšie a lepšie, ale stále je to len začiatok toho, čo je vo mne. Viem, že sa ešte môže zlepšiť a ukázať, prečo som tu prišiel. Chcem ukázať, že som cenný hráč a stále si myslím, že to dokážem do konca sezóny. Vtedy uvidíte to najlepšie zo mňa.“
Očakáva veľký súboj s Drogbom, ale chce si ho vychutnať. „Ruská a Srbská liga sú ťažké a nepríjemné, ale PremierLeague je fyzicky ešte náročnejšia. Je to ako zápas v boxe – musíte sa snažiť, aby ste neskončili na zemi.“ „Nevravím, že mi to nesedí. Fyzická stránka je niečo, s čím si dokážem poradiť. Ale vadí mi používanie rúk, to sa v Ruskej lige nerobí. Zistil som, že niekedy čakám, že rozhodca zapíska faul, ale on nezapíska. Musím si rýchlo zvyknúť na tento spôsob hry ako aj na rozhodcov.“