Tu Vám prinášam pokračovanie môjho futbalového výletu na Audi Cup 2009, ktorý sa odohral v Mníchove na štadióne Allianz Aréna.
Tak po menšom preskúmaní nočných ulíc Mníchova, chutnom kebabe a pár pív v jednej futbalovo ladenej krčme som o druhej zaspal a zobudil sa ráno o desiatej pričom moje kroky smerovali okamžite na raňajky kde som zbúchal vážny mix hocičoho z pripraveného švédskeho raňajkového stola. Potom som sa s kolegom z autobusu posadil na balkón, ktorý sme mali priamo nad hlavnou ulicou teda na prednej strane hotela a dali ranné nemecké pivečko. O jedenástej hodine sme museli opustiť náš hotel a do štvrtej hodiny sme mali rozchod. Snažil som sa nájsť niečo zaujímavé čo by mi do oka padlo, ale v tej veľkej tureckej časti Mníchova som zostal dosť znechutený. Názvy obchodov ako Kábul shop, Islam shop, samé tuctové a lacné obchody ma moc nelákali. Darmo som hľadal nejaký športový obchod s Nike kde som si plánoval pozrieť nejaké halové Mercurial Vapor za dobrú cenu. Až na dva chudobné fan-shopy Bayernu Mníchov kde boli ceny vyššie ako na štadióne som nenašiel z futbalovej či športovej stránky nič a na metre sme cestovať nechceli keďže Mníchov je naozaj veľký a toľko času sme zase nemali. Potom sme sa vybrali niekam na obed, ale všade len kebaby, rolky a turecké špeciality, ktoré striedali nemecké reštaurácie s naozaj slabými dennými menu. A o klobáskach sa mi už snívalo takže sme chceli niečo čecho-slovenské rozumiete ma. Po asi 12 uliciach a prejdených asi minimálne 2 km čo myslím naozaj vážne, sme našli jednu príjemnú reštauráciu kde sme si dali chutný guláš a pivko. Potom sme sa spokojný vrátili na miesto stretnutia kde už boli ostatní členovia autobusu, ktorí si vyspevovali, skandovali a všade prítomní nemeckí turci či samotní nemci len nechápavo krútili hlavami. Kombinácia slovenského fanúšika, ktorý má rád kvalitné pivo, lepšie povedané viac pív pri peknom počasí v takej bláznivej, ale skvelej spoločnosti robilo na ulici naozaj svoje. Keď naša asi 25 členná skupinka cestou na miesto príjazdu autobusu uvidela iného fanúšika začalo sa naozaj veľké divadlo. Napríklad chlapci zbadali 3 talianov v dresoch AC Milána a hneď na križovatke vypukol veľký bordel a lietali pokriky ako "A viva a viva a viva Rossoneri". Starí slovenskí mládenci si to fakt užívali až na niektorých, ktorým to v noci moc nevyšlo v takých ženských nočných podnikoch. Asi viete o čom hovorím 🙂 Potom sme sa stretli s prvou skupinou autobusu, teda tou rodinkárskou, ktorú som tak nazval a naším autobusom sme sa pobrali k Allianz Aréne. Organizátor zájazdu nás hneď ubezpečil, že dnes budú obidva zápasy vypredané a že sa môžeme tešiť na 69 tisícový kotol. Ako býva zvykom niektorí členovia zájazdu v našej zadnej časti autobusu vytiahli tajné zásoby alkoholických "proteínov" a začalo sa tankovať palivo na druhý futbalový deň. Aj keď podaktorí neboli dospatí z nočného flámu, snažili sa a tvrdo pracovali na svojej kondícii. Predsa za dva dni zájazdu absolvovali niektorí členovia autobusu aj dvoj či trojfázové tréningy v pití rôznych kombinácií 🙂 a tak sa to na parkovisku pre arénou pekne roztočilo. Z jednej strany prichádzali autobusy a z druhej strany zase vlak za vlakom. Smerom k aréne zase z tunelov vychádzali davy ľudí z mestského metra a autá sme radšej ani nesledovali, pretože niektoré modely Mercedesov, BMWčiek či Audín nám dávali najavo, že ešte budeme musieť niečo zarobiť, aby sme si také autíčka zaobstarali… potom som sa zobral a pripravený šiel k aréne. Cítil som sa oveľa lepšie a istejšie ako prvý deň, pretože už som vedel ako funguje celý systém na tomto štadióne a bol som úplne spokojný. Pred vstupom do areálu štadióna sme sa ešte troška pofotili a osobne som si aj odchytil fanúšikov Manchestru United pre ktorých je najväčším hrdinom Park Ji Sung. Môj kolega z autobusu Andrej (ten pevný chlapík) mal na hlave vyholené MAN U, ale rozprával som sa tam s 2 fanúšikmi z Anglicka, ktorí povedali, že ten pojem používa hocikto a ako urážka je braný len od fanúšikov Liverpoolu či Leedsu. A skutočne aj samotný nemecký komentátor, či nemeckí fanúšikovia používali skratku MAN U stále. To som uviedol len preto, lebo často sa tu niektorí z Vás hádajú o tom, že to neni správne. No skratka MAN U sa používa bežne hocikde vo svete. Nájsť svoje miesto na štadióne mi už nerobilo problém keďže som vedel ako sa už vecí majú.
Na druhý zápasový deň som si zaobstaral oveľa lepšie miesta a to v 2. kategórii. Sedel som zarovno čiary, ktorá ohraničuje pokutové územie bránky takže som sa nemohol dočkať semifinálového a finálového zápasu. Na trávnik vybehlo talianske AC Miláno za doprovodu svojej klubovej hymny. Hráči sa rozcvičovali a o malú chvíľu sa k nim pridal aj tím Bocy Juniors. Štadión bol čoraz viac zaplnený a pomaly začínal úvodný otvárací ceremoniál, ktorý sa prezentoval aj úvodný deň turnaja. Na ihrisko následny vybehli tímy Bocy Juniors a AC Milána, ktoré nastúpilo tentokrát v oveľa silnejšej zostave ako v predchádzajúci deň. Však si museli svojich fanúšikov troška udobriť po tej vysokej prehre 4:1 s domácim Bayernom Mníchov. Nemecký domáci komentátor najskôr uviedol tímy po nemecky a následne dal slovo hosťujúcim komentátorom, ktorí predstavili svojich hráčov, svojou rodnou rečou. Potom rozhodca odpískal zápas a predstavenie sa mohlo začať. Tento zápas sa AC Miláno prezentovalo kvalitnejšou hrou dopredu a Ronaldinho rozdával svojím hráčom nádherné prihrávky. Veľakrát stratil dobrú loptu Alexander Pato, alebo sa zachoval sebecky čo určite uškodilo Borriellovi, ktorý sa mu v útoku veľkrát pekne ponúkal. Zápas otvoril krásnou bránkou Thiago Silva, ktorého hra sa mi osobne veľmi páčila. V druhom polčase nastúpil doktorsky hrajúci Andrea Pirlo, ktorý upokojil celú hru Milána. V samom závere však tri minúty pred koncom vyrovnal Lucas Viatri a zápas sa musel rozhodovať v penaltovom rozstrele. Tam sa ukázal brankár argentínskeho celku Roberto Abbondanzieri, ktorý zastavil pokusy Pirla a Pata a Boca tak zvíťazila v rozstrele 4:3. V tomto zápase som si odfotil len Pirla, Gattusa a Ronaldinha, pretože som si šetril kameru na svojich miláčikov z Old Trafford.
Po tomto zápase vybehli na trávnik kluby Bayernu Mníchov a Manchestru United, ktoré si dali 15 minútovú rozcvičku za podpory vypredaného štadióna mníchovskej Allianz Arény. Medzitým som konenče za tie dva dni spozoroval prvé pekné nemecké dievča, ktoré sedelo o dve miesta podomňou. Ako skutočne môžeme byť radi a byť šťastný za to, aké dievčatá a ženy na Slovensku či v Čechách máme, pretože tam je to naozaj veľmi slabé. Potom sa hráči vybrali pripraviť do kabín zatiaľ čo na hracej ploche prebehol finálový ceremoniál a potom už bolo všetko pripravené na začiatok finálového zápasu. Tento zápas bol úplne odlišný od všetkých, ktoré sa doteraz hrali, pretože obidva tímy hrali trpezlivo, opatrne a takticky. Prekvapili ma nové dresy Manchestru United, ale venoval som sa samotnému zápasu a skvelej atmosfére na štadióne. Domáci fanúšikovia hnali svoj tím dopredu a skandovali klubové pokriky. Ako som už napísal, nebolo to také pestré ako na štadióne Old Trafford, kde fanúšikovia spievajú veľa rôznych pokrikov, pretože tu sa striedali také tri či štyri. Ale znova ma dorazila 69 tisícová mexická vlna, ktorá niekoľkokrát obletela celú arénu. V stretnutí s pomalým tempom trafil v prvom polčase Mario Gomez žrď Van der Sarovej brány a celý štadión bol hore nohami. Konštrukcia brány však pomohla aj Bayernu pri pokuse Dimitara Berbatova a keď už veľkú šancu nevyužil Michael Owen a v závere zápasu ani Wayne Rooney, znova sa muselo rozhodnúť o víťazovi v penaltovom rozstrele. Vtedy som už nemal nervy držať v ruke kameru, ktorú som si bezpečne odložil a celý zbláznený vrieskal a pomaly odpadával pri pokutových kopoch. Celý štadión bol na pokraji zrútenia a všetci fanúšikovia prežívali infarktové stavy aj keď sa síce jednalo o prakticky vymyslený pohár, ale poraziť slávny a veľký Manchester United bolo pre nich veľkou výzvou. Vedľa mňa sedeli nemeckí fanúšikovia, ale po pravej ruke už kolegovia z autobusu a fanúšikovia Spartaku Trnava, ktorí tentokrát držali palce anglickému majstrovi z Old Trafford. Znova sa ukázal brankár. Oba tímy ešte predtým nedali po jednej penalte, keď sa vo štvrtej sérii nepresadil v drese Manchestru Patrice Evra, na druhej strane zase neuspel Danijel Pranjič. Potom však brankár Bayernu Mníchov Michael Rensing, snažiaci sa o post brankárskej jednotky v blížiacej sa sezóne rozhodol o víťazstve Bavorov v siedmej sérii pokutových kopov úspešným zákrokom proti strele Johnyho Evansa a celý štadión začal oslavovať.
Ja som na to všetko nemal už nervy a vybral som sa rýchlo s stánku s občerstvením kde som si hneď dal veľké pivo a urobil ešte pár záberov Allianz Arény. Samotní hráči to nebrali tak vážne a z víťazstva sa tešili len tak naoko, pretože prakticky o nič nešlo. Osobne som nebol sklamaný, ale veľmi spokojný s vydareným výletom a len ťažko sa mi lúčilo s týmto nádherným futbalovým stánkom. Potom sme sa pomaly stretli pri autobuse kde sa všetci pripravovali na cestu a popritom zhovárali s inými fanúšikmi, ktorí mali svoje autobusy odparkované pri našom. Prihodila sa mi jedna zaujímavá situácia keď jeden kolega z môjho autobusu zobral asi 14-ročnému nemeckému chlapcovi šál Manchestru United a chlapec sa skoro rozplakal. Osobne mi to prišlo ľúto aj keď samotný šál sa mi veľmi páčil a tak som ho od chalana zobral a vrátil nemeckému mladému fanúšikovi červených diablov. Všetkého si všimli jeho kamaráti a zrazu bolo okolo mňa asi 10 detí, ktoré ma zasypali mnohými otázkymi opýtanými v lámanej angličtine. Povedal som im z kadiaľ som, komu fandím a taktiež som im na reklamné prospekty zo zápasu napísal stránku www.manutd.cz nech si ju pozrú aj keď ničomu nebudú rozumieť. Potom som sa toho mladého chalana seriózne opýtal, že za koľko kúpil ten šál United. Odpovedal mi, že za 7 dolárov z Ebayu. Ponúkol som mu 15 eur, aby mi ho predal. No nechcel mi ho predať a pekne sa mi ospravedlnil, že aby som sa za to na neho nehneval, ale že ho nepredá, pretože sa mu na neho podpísal Nemanja Vidic keď vystupoval z autobusu po príchode do Allianz Arény. Keď som zbadal ten podpis tak ma skoro rozdrapilo, pretože ja som mu ten šál osobne vrátil, ale na druhej strane som rád, že sa mu nezničil jeho veľký detský zážitok a o to som bol šťastnejší. Potom sme nasadli od autobusu a o pol jednej vybrali na cestu Mníchov-Salzburg-Viedeň-Bratislava-Piešťany. Bol to výborný zájazd so super partiou, ktorú som spoznal. So super futbalovým zážitkom a z polovice splneným snom vidieť môj klub Manchester United. Teraz myslím len na to, že si ešte pozriem zápas Slovenska s Vami bratmi Čechmi a dúfam, že sa mi podarí v októbri či v novembri dostať na Old Trafford. To je môj plán na tento rok, vidieť Manchester United doma v ligovom zápase Premier League… Ďakujem Vám za Vaše čítanie a dúfam, že to bolo aspoň troška zaujímavé.
