‚Gary Neville, he’s a red, he’s a red, he’s a red… ‚Gary Neville, he’s a red… ‚He hates Scousers.‘
Fanúšikovia Manchestru United milujú Garyho Nevilla. A nielen z toho dôvodu, že nenávidí Scousers. Je to neodmysliteľná súčasť pravej strany obrany a neúnavný bojovník , ktorý sa stal vodcom tímu dúfajúc, že vytrhne titul z rúk Chelsea a opäť ho privedie do Manchesteru. Bol by to jeho prvý titul v roli kapitána mužstva… Viete si predstaviť lepší pocit, ako zdvíhať nad hlavu trofej pre víťaza Premierleague v pozícii kapitána Manchestru United?
A tak tu, v tomto pozoruhodnom nahliadnutí do jeho lásky a vášne menom Manchester United, sa Gary ohliadne za radostnými okamihmi svojej kariéry a ukáže nám, čo to prináša stať sa kultovým hrdinom Old Traffordu. Nech sa páči, monológ Garyho Nevilla…
”United, Liverpool, Barcelona, Real Madrid, Juventus a AC Milan… to sú kluby so skutočnou tradíciou, históriou a charizmou. Ostatní sa o to môžu pokúsiť, ale nikdy túto prekážku neprekonajú a vždy im bude niečo chýbať.”
Keď skončím s hraním futbalu, rád by som cestoval po Európe a sledoval United spolu s mojimi priateľmi. Čo je lepšie než sledovať váš tím ako hrá futbal, mať pritom pri sebe niekoľko nápojov a potom si niečo zajesť? Kritizovať ich keď prehrajú a nadšene poskakovať keď vyhrajú…
Deň po triumfe v Lige majstrov som na Deansgate (ulica v Manchestri) videl fanúšikov kričať od radosti tak, že im išli vyskočiť žily z krku. Nikto ich nikdy k ničomu nenútil, bola to ich voľba a tým je to sladšie. V týchto dňoch môžete minúť 30 libier na hocičo, aj na absolútne zbytočnosti. Alebo môžete zažiť hukot vášho života tým, že budete sledovať United na Old Trafforde…
Vždy hovorím tunajším mladým hráčom, ak sa pozriete dolu na svoj dres a zbadáte znak Manchestru United, nemôžete mať zlý deň. Všetko ste urobili správne. Deň, kedy nastane tá chvíľa a neoblečiem si na seba dres s logom United bude pre mňa smutný. Nemyslím si, že by som mohol mať niekedy rovnaký pocit pri hraní za nejaký ďalší futbalový klub. To nie je kritika iných klubov, ale moje miesto je v United a je to neodmysliteľná súčasť môjho života.
United, Liverpool, Barcelona, Real Madrid, Juventus a AC Milan… to sú kluby so skutočnou tradíciou, históriou a charizmou. Ostatní sa o to môžu pokúsiť, ale nikdy túto prekážku neprekonajú a vždy im bude niečo chýbať. Najväčšie kluby môžu mať zlé sezóny, dokonca zlé dekády, ale nebudú nikdy opustené alebo zabudnuté. Nemusíte s tým súhlasiť, ale je to realita. Viem o čom hovorím, pretože som videl United liezť hore z veľmi veľkých hĺbok… Nevyrastal som na tom, ako United vyhrávajú trofeje, ale to nemohlo zastaviť moju lásku a pocity k nemu.
Keď naši fanúšikovia začnú horlivo diskutovať o tom, kto vlastní klub, kto sú jeho riaditelia alebo predsedovia, vždy im hovorím: keď ste sa prvýkrát dostali na štadión a mohli ste mať tak 10 rokov, vošli ste do hľadiska a rozmýšľali ste nad tým, čo je to za chlapíkov v tých lóžach? Zamilovali ste sa predsa do toho tímu, ktorý behal v tých červených dresov, ktorý hral na tom veľkom štadióne a bojoval na tom zelenom trávniku. To bola tá vec, čo vás pritiahla ku klubu a ktorá sa vás drží po celý život.
Manažéri sú dôležití, rovnako tak riaditelia a hráči – ale my všetci prichádzame a odchádzame. Keď vchádzam na štadión, vždy ma premkne neskutočný pocit a tá veľkosť ma ohromí – cítim k tomuto miestu a klubu obrovskú úctu. Jednoducho milujem všetko – štadión, znak, históriu…
Môžete sa zamilovať do nejakého hráča, ale niekde hlboko dole cítite, že jedného dňa musí skončiť. A preto vždy hovorím, že ľudia spojený s United tomuto klubu slúžia. Je to samotný klub a jeho znak, ktorý tu pretrvá. Hráči len dopĺňajú malé kúsky jeho obrovskej histórie.
”Medaily sú fantastické, ale skutočným zázrakom bolo to, že som nakoniec viac ako 10 rokov zdieľal šatňu so šiestimi najlepšími priateľmi a mojím bratom.”
V blízkosti United nájdete niekoľko ľudí, vplyvných ľudí, ktorí si neboli istí, či niekedy odohrám aspoň 50 zápasov, nikdy ani len nepomysliac na číslo 500. Väčšinu mojich dospievajúcich rokov som strávil čakaním na zamietací list… Doteraz si spomínam na ten šok, keď som sa ocitol medzi 16 vybranými spomedzi 200 nádejných talentov. Ten list v poštovej schránke bol tou najneuveriteľnejšou vecou v mojom živote.
Stále som sa zaujímal, prečo som bol nakoniec vybratý a ako rozhodujúcim sa ukázal môj prístup k futbalu. Ak mal tréning začiatok o 17:00, prišiel som tam už o 16:15 a aby som sa dostal na ihrisko, musel som preliezať plot. Vedel som, že nemám iné východisko – najmä pri pohľade na zručnosti miestnych mladíkov Paula Scholesa a Nickyho Butta. Potom sa k nám pripojili mimo mestskí hráči ako David Beckham, Keith Gillespie a Robbie Savage. Ja som nastupoval na mieste stredného záložníka a hovoril som si, že nie som tak dobrý ako táto partia…
Ľudia sa domnievajú, že futbalová kariéra vám spadne do náručia, že ste jednoducho išli do Manchesteru United a začali ste hrávať. Nevidia tie nespočetné výzvy, ktoré ste museli prekonávať a zabúdajú na tucty hráčov, ktorým sa to nikdy nepodarilo.
Ak nie ste najtalentovanejší hráč na svete, musíte neustále tvrdo pracovať. Musíte prinášať obete. Keď som v 16 opustil školu, urobil som vedomé rozhodnutie a pretrhol som kontakty so všetkými doterajšími kamarátmi. Znie to surovo a bolo to sebecké, ale vedel som, aké druhy vecí robia všetky dospievajúce deti. Byť v kontakte s nimi a odolať im by bolo určite nemožné – už pár drinkov bolo neprípustných.
Vždy si budem pamätať slová môjho otca: ”Čakal si dva roky na poriadnu šancu. Nikdy sa neobzeraj späť a nerozmýšľaj nad tým, čo by si spravil inak”. Medaily sú fantastické, ale skutočným zázrakom bolo to, že som nakoniec viac ako 10 rokov zdieľal šatňu so šiestimi najlepšími priateľmi a mojím bratom. Znie to ako klišé, ale ja som si skutočne žil detský sen.
Sú zápasy, v ktorých by som mohol hrať lepšie, zápasy v ktorých by som mohol urobiť menej chýb, ale jednu vec by som o sebe rád povedal – v 31 rokoch som dosiahol všetko, čo som si kedysi v 16 predsavzal. Všade môžeme pozorovať hráčov, ktorí sa po krátkej dobe prepadli hlboko pod svoje možnosti, keďže na sebe nedokázali dostatočne pracovať. Hráči s oveľa väčším talentom ako ja. Ak by som niekedy čo i len pomyslel na to, že s tým praštím, bol by to môj koniec.
”Schmeichel ma tĺkol, Bruce ma trhal na kúsky, niektorí z prvého tímu boli zvieratá, agresívni a nároční. Bolo to brutálne. Teraz zahraniční hráči neočakávajú, že po nich budete kričať a vrieskať… futbal sa stáva mäkším.”
Som hrdý na to, že som bol súčasťou legendárnej skupiny mladých hráčov (1992) a neberte to ako nejaké vychvaľovanie. Ale nič iné mi neostáva, pozrite sa napr. na Ryana Giggsa ako kapitána Walesu alebo Davida Beckhama ako kapitána Anglicka. Mne sa podarilo vyhrať 80 veľkých zápasov, Paul Scholes sa stal jedným z najlepších hráčov v histórii United, Nicky Butt vyhral šesť ligových titulov, podobne ako môj brat Phil.
Bola to šialenosť, o ktorej budeme hovoriť aj za ďalších 50 rokov, ale nielen kvôli nám šiestim, ale aj kvôli všetkým ostatným, ktorí pokračovali a stále hrajú alebo pracujú vo futbale. Robbie Savage a Keith Gillespie sa stali plnohodnotnými hráčmi Premierleague, sú to reprezentanti svojich krajín.
Boli sme vychovaní na tvrdej škole. Náš dorastenecký tréner Eric Harrison bol na nás tvrdý, manažér bol na nás tvrdý a potom, keď sme sa dostali do blízkosti prvého týmu, museli sme jednať s hráčmi ako Mark Hughes, Eric Cantona, Roy Keane a Paul Ince. V tej dobe to už boli skúsení hráči a zrazu sa okolo nich ocitlo množstvo nervóznych mladíkov.
Vždy som hovoril, že nás videli ako hrozbu v ich úsilí vyhrávať. Tí hráči už získali medaile a mysleli si – táto partia detí nám má pomôcť vybojovať ďalšie úspechy? Peter Schmeichel ma napr. tĺkol, zdvihol ma na tréningu do vzduchu a prehol ma v krížoch, pričom kričal: ”Nie si dosť dobrý!”. O tri alebo štyri roky prišiel za mnou a povedal: ”Ukázal si mi, že som sa v tebe mýlil.” To je tá výchova, ktorú ľudia nemôžu vidieť.
Stále si pamätám, ako ma Steve Bruce takmer roztrhal na kúsky po zápase na Elland Road, Mark Hughes sa na mňa vyrútil, pretože som mu správne neprihral, ako Eric Cantona na mňa uprel veľavravný pohľad a Keano a Ince na mňa vrčali. A to bolo ešte predtým, ako ste museli čeliť manažérovi. Bola to tvrdá škola, ale najlepšia výchova, akú ste mohli dostať.
Bolo to všetko o štandardoch, úrovniach, ktoré ste museli produkovať a pod tento level ste nemohli klesnúť. Niektorí z nich boli nepoddajní ako zvieratá. Ak by ste boli čestný, mnohokrát by ste si museli povedať, že nehráte práve s najpríjemnejšími ľuďmi. Boli neuveriteľne nároční, agresívni. Buď prežiješ alebo zomrieš…
Niektorí z nich boli miestami suroví, ale práve to vás prinútilo byť tvrdší a tvrdší a bojovať až do konca. V súčasnosti sa stretnete s tým, že sa čoraz viac rozpráva o citlivejších a technicky viac nadaných hráčoch, tí sú stredobodom pozornosti. Teraz zahraniční hráči neočakávajú, že po nich budete kričať a vrieskať… futbal sa stáva mäkším.”
”Hral som za Anglicko a zarábal 210 libier týždenne, teraz peniaze vytvorili určitú bariéru medzi nami ako futbalistami a ostatnými skupinami ľudí. Ale neznášam, keď fanúšikovia hovoria – Ja platím vaše mzdy.”
Prišiel som do futbalu v správny čas – v tom zmysle, že obrat peňazí vo futbale sa raketovo zvýšil. Nechystám sa to nejako obhajovať alebo ospravedlňovať, ale peniaze nikdy neboli na prvom mieste, nikdy som nehral futbal kvôli nim. Prvý kontrakt som podpísal v 16 a zaručoval mi čiastku 29,5 libier po dobu dvoch rokov, takže peniaze určite neboli tým hlavným lákadlom. Prišiel som sem, pretože milujem futbal a milujem United.
V 18 som podpísal zmluvu na 210 libier týždenne a začal som hrávať za Anglicko. V skutočnosti som však hrával za 230 libier týždenne, keďže kvôli reprezentácii sa mi plat zvýšil o 20 libier. Hoci neskôr prišlo ďalšie navýšenie na 1000 libier týždenne, 5000 a tak ďalej, myslím si, že inú osobu to zo mňa nespravilo.
Nemôžete hovoriť mne, že futbalisti v 60-tych rokov nezarábali o moc viac ako elektrikári alebo inštalatéri. Uvedomujem si, že zásluhou dnešného futbalu si môžem dopriať nákladný životný štýl, ale nemyslím si, že by som sa mal za to ospravedlňovať. Nespôsobili to hráči. Ale je mi jasné, že po skombinovaní súčasnej mediálnej sily a postavení najväčších futbalových hviezd, peniaze môžu vytvoriť bariéru medzi nami a ostatnými skupinami ľudí.
Môžete sa s tým často stretnúť, keď počujete fanúšikov hovoriť: ”Z našich peňazí ste platení”. Ak mám byť úprimný, nemôžem to vystáť. Keď nás otec brával na zápasy United, nikdy takéto niečo nepovedal. Samozrejme oceňujeme, že fanúšikovia míňajú peniaze, aby nás mohli vidieť naživo – ale ja úprimne verím, že dávate svoje peniaze s pocitom, že dostanete odmenu, ktorá bude stáť za to. Rovnakú sumu môžete minúť na 10 pív, alebo rodinný večer v kine, ale nemôžem veriť, že za to dostanete rovnaký pocit, ako pri sledovaní United.
Ak ste nás sledovali v sezóne 1998/1999, musíte mať spomienky, ktoré vás budú sprevádzať po celý život. Dalo vám to také pocity, po ktorých sa vám chvelo celé telo. Ľudia hovoria o zmenách majiteľov, hlavne v United, a možno na tom niečo bude – ale stále sú tu momenty, kedy zacítite tú pravú lásku k svojmu klubu. A stále môžete cítiť tú vášeň, keď prídete do pubov v Salforde a zbadáte tetovanie MU na rukách. Tento klub ťa môže ovládnuť. Spúta vás a nepustí.
”Nie, nemyslím si, že tu bude tak skoro nejaký tím, ktorý dokáže vyhrať Treble… ale hovorím k vám ako súčasť tímu, ktorá dúfa, že sa to podarí znovu. ”
O mužstve z roku 1994 sa hovorí ako o jednom z najsilnejších v histórii United, ale ja si myslím, že manažér si v roku 1995 uvedomil, že ak chce vyhrať Ligu majstrov potrebuje káder obmeniť o iné typy hráčov. Mužstvo zrejme starlo, aj keď v PremierLeague bolo naďalej mimoriadne silné.
Potreboval urobiť hru viac plynulejšou, ale popritom chcel zachovať najdôležitejšie elementy z mužstva, ako Keana a Schmeichela. Priviedol tak niekoľko mladých hráčov, pár hráčov mimo klubu ako Davida Maya, Andyho Colea a Dwighta Yorka a mohli sme vyraziť naprieč Európou.
Nie, nemyslím si, že tu bude tak skoro nejaký tím, ktorý dokáže vyhrať Treble a ak sa to predsa len stane, želám veľa šťastia tomuto tímu, pretože potom nastane peklo… Hovorím k vám ako súčasť tímu, ktorá dúfa, že sa to podarí znovu – ale rovnako ako súčasť tímu, ktorá vie, čo všetko to prináša. Často je to ťažké, ale musíte veriť do posledných chvíľ. Musíte vedieť vyhrávať zápasy v posledných minútach.
Každý si pamätá ospevované zápasy, ako semifinále LM v Turíne, semifinále FA-Cupu vo Villa Parku a samozrejme finále LM – ale všetci zabudli, že tu boli ďalšie rovnako dôležité stretnutia, napr. proti Liverpoolu v 4. kole FA- Cupu. 5 minút pred koncom sme prehrávali o jeden gól, keď najprv Dwight Yorke vyrovnal a v posledných sekundách rozhodol Ole Gunnar Solskjaer. Toľko vecí sa musí podariť… Ak by Dennis Bergkamp premenil proti nám pokutový kop v semifinále vo Villa Parku, Arsenal by mal možno double… Na oslavy však nebol čas, keďže sa blížil zápas v Turíne.
Keď Juventus zvýšil na 2-0, pamätám si, ako prišiel Becks a povedal: ”Poďme, dokážeme to otočiť” a on skutočne nie je ten typ, ktorý by hovoril takéto veci.
Mať vieru v takejto situácii, to bolo takmer nepochopiteľné, keďže nám obrana skoro vôbec nefungovala a vytrpela si 20-minútovú nočnú moru. Ja sám som mohol za jeden gól, keď mi unikol Inzaghi a Jaap Stam nestíhal na pravej strane. Hrali sme veľmi zle, ale boli sme jedna fantastická skupina hráčov, ktorá nakoniec dosiahla nemožné. Treble bola absolútna šialenosť. Nedá sa nevidieť, že sa to už pravdepodobne nebude nikdy opakovať.
zdroj: www.dailymail.co.uk